1. kapitola

2. září 2009 v 19:28 | Fragoláá:) |  Hope and belief

Zlata moje, omlouvám se, že dlouhou dobu nic nepřibylo a omlouvám se i Fragoláá:), že její povídku zveřejňuju až teď. Každopádně, kdybych měla čas, určitě bych ji přidala dřív :).
Tak se dejte do čtení nové povídky od autorky jménem Fragoláá:). Hezké počteníčko a nezapomeňte na komentářky, děkujem:).

Info k povídce najdete TADY :)

1. kapitolka
Ciao! Som Nelly a toto je príbeh môjho života. Či je skutočný alebo nie, mohol sa stať, alebo je to len výmysel - o tom si utvorte svoj vlastný názor. O ničom vás nepresviedčam, no pre mňa to bolo viac ako skutočné. Všetko sa to začalo v polovici letných prázdnin,...

Sedím si pri svojej obľúbenej fontáne v centre mesta, lížem mega zmrzlinu za nekresťanskú sumu a kochám sa pohľadom na stovky turistov hemžiacich sa po námestí. Zovšadiaľ počuť len cvakanie fotoaparátov a pre mňa nezrozumiteľné reči ľudí mnohých národov, ktorí obdivujú krásu môjho rodného mesta. Áno, je to tak, bývam v meste, kam vedú všetky cesty - v Ríme. Milujem to tu! Denne vidíte milióny tvárí, ktoré vám aj tak nič nehovoria.
Po chvíľke rozmýšľania sa rozhodnem odísť na moje miesto. Vlastne naše. Moje a Camiline. Zastrčená ulička na okraji Ríma, nie je na pohľad ničím výnimočná. No pre nás znamená viac. Tu sme sa prvý krát stretli a v podstate sme tu aj spoločne vyrástli. Camile je moja najlepšia kamarátka, spriaznená duša. Dokážeme komunikovať aj bez slov a to je často výhodné. Naproti tomu sa výzorovo nepodobáme ani trochu. Camile je môj úplný opak, krátke čierne vlasy odstávajúce na všetky strany a obrovské zelené oči s povestnými iskierkami. A ja? Zrejme už viete ako vyzerám,... Blond vlasy s melírom, modré oči - to som celá ja. Výškovo sme si ale podobné, obe meriame slabých 163cm. A to máme 16 rokov! No dosť už o nás. Tak si teda vykračujem ulicami a medzitým volám Camile na rande:D. V uličke sa opriem o chladnú stenu, pustím si na mp3 Blaxy Girls a na okamih prestávam vnímať okolie. Po 15 minútach sa začnem obzerať, či už Camile neprišla, obvykle príde do 5 minút, býva totiž za rohom. Ale môj pohľad upúta niečo iné. Podídem bližšie k protiľahlej stene a obzriem si "ten" predmet. Podobá sa na presýpacie hodiny. Natiahnem ruku, aby som sa ich dotkla, ale len čo sa moje prsty dotknú hodín, niečo mnou mykne a ja sa prepadne do hlbín bezvedomia.

°°°___°°°___°°°___°°°___°°°___°°°___°°°___°°°___°°°___°°°__

Cítim sa zvláštne. Akoby som ležala na posteli, ale moja posteľ predsa nie je taká tvrdá. Otvorím oči a zase ich s prekvapením zatvorím. Čo som videla? Nič, iba biely strop, ktorý ma napriek tomu dokázal vyľakať. Všetko bolo biele. Som v blázinci? Nie, to nie je možné, akoby som sa sem dostala? Počkať! Ja sa rozprávam sama so sebou? Tak je to jasné - som blázon, takže musím byť v blázinci. Oh, nie a čo Camile? Určite netuší kde som, musím jej to vysvetliť. Ale ako? Prečo sa sakra rozprávam sama so sebou?! Znovu otvorím oči, no tentokrát
sa lepšie poobzerám. Je to tak, neležím na svojej posteli a okolo mňa sú k tomu všetkému ďalšie rovnaké postele. Hmm, už mi to došlo! Biela farba, postele = nemocnica. No čo, som proste šikulka. Podopriem sa o lakte a celkom neúspešne sa snažím zaznamenať vo svojom okolí nejaký život. Takže to budem musieť preskúmať po nohách. Postavím sa, nazujem papuče, ktoré ležia pri posteli a pomalým krokom sa vidám k dverám na ľavej strane miestnosti. Kútikom oka však zazriem, že hneď pri dverách na opačnom konci miestnosti predsa len niekto leží a spí. S povzdychom sa teda otočím a kráčam k tej napohľad živej bytosti. Z diaľky vidím krátke blond vlasy, zrejme chlapec. Keď som už celkom pri ňom, prevalí sa na druhý bok, tvárou ku mne.

" Wau!" potichu vzdychnem. Chlapec má ten najsladší fejsík, aký som kedy videla, aj napriek tomu, že sa mu cez tvár tiahne dlhý šrám. Musím uznať, že je vážne,... hmm sexi. No dobre, ale stále neviem kde som. Svoj pohľad stočím na dvere pri chlapcovej posteli a prečítam menovku. Madam Pomfreyová. To meno mi niečo hovorí, začnem premýšľať a mimovoľne sa posadím na stoličku. Zrazu akoby niečo do mňa udrelo, vyskočím a prudko zavrtím hlavou. Nie, to nie je možné! Asi sa mi to sníva. Skúsim sa uštipnúť, ibaže bolesť mi naznačí, že toto sen jednoducho nebude. Tak sa odhodlám zaklopať, ale potichu, aby som nezobudila toho chlapca. Otvorí mi vcelku mladá žena v bielej zástere a s čepcom na hlave.

" Á, takže ste sa už prebudili slečna, prepáčte musím zavolať pána riaditeľa." vyhŕkla a ja som nestihla ani otvoriť ústa, len som videla ako okolo mňa prebehla a stratila sa v dverách, ku ktorým som to mala pôvodne namierené. Takže mi nezostáva nič iné, len sa opäť posadiť na stoličku a čakať. Po asi desiatich minútach sa žena vrátila a s ňou aj Dumbledore. Vážne to bol on, nemala som o tom pochýb, dlhá biela brada, krivý nos a na ňom nasadené okuliare.

"Dobrý deň, slečna,...?"

"Ortona, Nelly Ortona." odpovedala som pohotovo.

"Takže, slečna Ortona, zrejme netušíte ako ste sa ocitli na pozemku našej školy?" spýtal sa ma.

"Školy? Teda neviem, vlastne si na nič nespomínam. Ja, kde som to vlastne?" veľmi múdre Nell, veď si na to už prišla, tak si to priznaj, máš halucinácie!

"Nachádzate sa v Rokforte, v škole mágie." zazdalo sa mi to, alebo mu naozaj zaiskrili oči? Vlastne on mi práve povedal, že som v Rokforte! V Rokforte! Došlo ti to Nell?! Do čoho si sa to zase zaplietla? Opäť sa rozprávam sama so sebou, to nie je možné.

"Asi som zle rozumela, povedali ste v Rokforte? V tom Rokforte o ktorom som čítala v knihách o Harrym Potterovi?" musím sa uistiť o mojej normálnosti.

"Hovoríte, že ste o tomto mieste čítali v knihách? Potom už mám isté tušenie, kto by ste mohla byť slečna." on na mňa žmurkol?

"Vážne, to je zaujímavé, pretože ja ani netuším ako som sa sem mohla dostať" musela som pôsobiť dosť zúfalo, ku tomu som nahodila ešte nevinný úsmev.

"Poďte za mnou slečna, všetko vám vysvetlím v mojej pracovni, ak sa teda cítite zdravá."
Kývla som na súhlas a nasledovala som Dumbledora. Vláčil ma po chodbách hradu a ja som sa všade obzerala, no nevidela som živú dušu. Pri kamennej oblude zahlásil heslo: Medová lízanka, obluda odskočila a my sme sa zviezli po schodoch až ku dverám jeho pracovne. Zdvorilo mi otvoril dvere a nechal ma vstúpiť prvú. Vyzeralo to tu presne ako bolo opísané v knihe, dokonca na bidielku sedel aj fénix Félix. Dumbledor mi pokynul aby som sa usadila do kresla pred jeho stolom a i on sám si zasadol na kreslo, zložil ruky a zvedavo sa na mňa usmial. Trochu ma to vyviedlo z miery a trochu nervózne som sa usmiala.

" Tak, profesor Dumbledor, čo sa vlastne stalo, čo tu robím?" vychrlila som na neho nedočkavo.

" Nelly, dúfam, že ti môžem tykať," prikývla som, "takže Nelly, predpokladám, že si prišla z budúcnosti, keďže si spomenula istého Harryho Pottera, o ktorom som ešte nepočul, no poznám človeka s takým priezviskom. Zrejme pôjde o jeho príbuzného, najskôr syna. Ale tým som ti vlastne nevysvetlil, čo tu robíš." Usmial sa na mňa. " Podľa jednej dávnej predpovede slávnej a uznávanej veštkyne príde z budúcnosti človek, ktorý má zmeniť osudy mnohých z nás." Nechápavo som na neho hľadela. Tak pokračuj, nie?
" Tým človekom si ty." Tak teraz ma dostal. Začala som sa neovládateľne smiať, až mi vyhŕklo pár sĺz. Po chvíľke som sa upokojila a uvedomila si, so zdesením, že to zrejme myslel vážne.
" To myslíte vážne? Ale veď ja nie som ničím výnimočná, ako mám zmeniť niečí osud?"

" Myslím, že už tým, že si z budúcnosti si výnimočná. Poznáš predsa osudy každého z nás, síce to bude ťažké ale zmeniť sa to dá." Znovu ma dostal do rozpakov.

" No, ja si nie som istá, či to dokážem." Odpoviem popravde.

" Nelly, bola si na to predurčená a ja ti verím." Mrkol na mňa.

" Ale ako mám zmeniť osud, veď to sa nedá. Každý máme svoj osud a nemyslím si, že je správne pokúšať sa ho meniť." Pozrel na mňa akoby ho moje reči zaujali.

" Vieš, ja si práve myslím, že si vhodná osoba a toto je Tvoj osud!" zdôraznil.

Zmätene som sa zahĺbila do seba. Je to všetko pravda? Mám zmeniť osudy ľudí? A ak áno, prečo práve ja? Pripadala som si úplne obyčajná a v tom ma utvrdzovali aj iní. Ale teraz som v čarodejníckom svete a tu mám byť výnimočná. Ale čo ak je to skutočne môj osud? Proti tomu nezmôžem nič. Odhodlane som na Dumbledora pozrela.

" Tak dobre, možno je to môj osud a mám niečo zmeniť. Ale čo? Ako mám prísť na to, čo treba meniť? Prepáčte profesor, ja,... len je to zložité." Opäť som sa zosypala, som slabá!
Akoby mi vedel čítať myšlienky, usmial sa a pokrútil hlavou.

" Neospravedlňuj sa, je prirodzené, že tomu ešte nechápeš, no ja ti žiaľ neviem dať odpovede na tvoje otázky, tie musíš nájsť sama."
Smutne som sa usmiala, ale nič som na to nepovedala.

" No kým na to prídeš, myslím, že si ešte nemala dočinenia s čarovaním?" mrkol na mňa.

"Nie, samozrejme snívala som o tom, že je tento svet skutočný, ale iba snívala."

" Teraz prežiješ svoj sen!" a táto veta mi navždy zmenila môj život.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 If* If* | E-mail | Web | 2. září 2009 v 19:38 | Reagovat

Vypadá to fakt zajímavě, jsem zvědavá, s kým se naše Nelly zaplete :)

2 hwesa hwesa | Web | 2. září 2009 v 20:04 | Reagovat

súhlasím, vyzerá to zaujímavo... som zvedavá, ako zmení osudy hrdinov... ako sa to všetko vyvinie...

3 Lucy-y Lucy-y | Web | 5. září 2009 v 21:33 | Reagovat

vypadá to zajímavě,těším se na pokračování  :-)

4 KeLLy KeLLy | Web | 6. září 2009 v 1:57 | Reagovat

Pááni,máš moc krásnej blog!! Jen tak dál.. ♥

5 Verrone Verrone | Web | 18. září 2009 v 18:39 | Reagovat

To je nádhernej blog!

6 Verrone Verrone | Web | 19. září 2009 v 23:13 | Reagovat

NEchtěla ybs spřátelit?

7 If* If* | E-mail | Web | 26. září 2009 v 16:33 | Reagovat

[6]: Jojo, ráda se s tebou spřátelím :)

8 nat nat | Web | 2. října 2009 v 19:09 | Reagovat

mocc krasny! nechtela ys spratelit? prisiim :-)

9 Zbyněček Zbyněček | E-mail | Web | 6. prosince 2011 v 22:28 | Reagovat

Moc dobrý. Těším se na další

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama